Dvadsaťročná delegátka. Svojím prístupom vyrazila dych veľvyslancom

Zastupuje mladých vo svete.

(Zdroj: Stanči Markovičová)

Stretnú sa generálny riaditeľ, zamestnanec a brigádnik a všetci majú rovnaký počet rokov. V platoch i pracovnej náplni sa však líšia v násobkoch. Čím to je, že niekto to dotiahne ďalej ako iný a že väčšina sa úspešnými nikdy nestane? Môžu za to rodičia, učiteľka zo základnej školy, kamaráti alebo je to len náhoda?

Nikola Sekerešová z Detvy má ešte len dvadsať rokov a v životopise má už viac skúseností ako mnohí pri odchode do dôchodku. Je mládežníckou delegátkou Slovenskej republiky pri OSN, chodí na fóra od Bratislavy cez Štrasburg až po New York, praxuje v účtovnej firme, vychodila základnú umeleckú školu s klavírom a spevom, v 19 rokoch navrhla sociálny podnik a dalo by sa pokračovať.

„Všetko sa dá. Keď niečo chcem, tak to dokážem,“ tvrdí Nikola Sekerešová.

(zdroj: Stanči Markovičová)

Aká otázka, taká odpoveď

„Je niečo, čo ty nevieš?“ spýtala sa začudovane biologikárka, keď uvidela Nikolu na chodbách základnej umeleckej školy.

„Biológiu,“ odpovedala jej Nikola.

Bola vtedy v siedmom ročníku na základnej škole a na smelú otázku reagovala tak, ako ju v detstve učili rodičia. Smelo a otvorene.

Učiteľka sa na chvíľu zamyslela a povedala: „Neboj sa, to ťa doučíme.“

Ďalší školský rok ju začala učiť biológiu práve ona a z trojok sa stali jednotky. Nikola to vnímala ako povzbudenie, že dokáže dosiahnuť všetko, čo si zaumieni. Rozhodujúce je podľa nej to, ako sa človek na danú vec pozrie.

„Netreba to brať tak, že je to predmet, ktorý ma nebaví, ale že je to môj nedostatok, ktorý treba zlepšiť. Práve to ma poháňalo v tom, že chcem o tom vedieť viac,“ prezrádza Sekerešová.

Ľudské osobnosti často formujú nenápadné zážitky a otázka zo zuškárskej chodby bola práve jedným z nich. Niekedy stačí obyčajná veta a myseľ ju povýši na skúsenosť na celý život.

„Dieťa sa učí a spoznáva svet odzeraním a napodobňovaním bezpečnej vzťahovej osoby. Odpovede tejto osoby v rannom detstve majú významný vplyv na formovanie života jedinca,“ hovorí lektorka efektívneho rodičovstva Martina Vagačová.

(zdroj: Stanči Markovičová)

Vždy ju každý vypočul

Ďalší z výrazných zážitkov zažila Nikola Sekerešová na konci základnej školy, keď sa rozhodovala, kam bude pokračovať. Keď oznámila výber obchodnej akadémie rodičom a riaditeľke, stretla sa s dvomi celkom odlišnými reakciami.

Riaditeľka sa ju snažila odrádzať, aby na obchodnú akadémiu nešla a vybrala si gymnázium. Naopak, rodičia jej povedali svoj názor a nechali ju rozhodnúť sa.

„Pri výbere strednej školy mi rodičia nehovorili, kam mám ísť, iba zhodnotili moje návrhy. Mamine sa obchodná akadémia páčila a ocino sa ma spýtal, či sa radšej nechcem venovať umeniu a hudbe a nejsť napríklad na pedagogiku,“ spomína mladšia z dvoch sestier.

V detstve sa totiž venovala predovšetkým umeniu a stálo za zváženie, či v tom pokračovať alebo od toho postupne upustiť. Podobne pristupovali rodičia k obom dcéram vo všetkom, či sa to týkalo školy, koníčkov či vzťahov. Do ničoho ich nenútili a vždy sa snažili byť pri nich a podporovať ich.

„Niektorých spolužiakov nechceli rodičia púšťať do zahraničia na stáže či výmenné pobyty, naši tomu boli otvorení. Vždy nám povedali, prečo áno a prečo nie. Veľmi si to vážim. Otvorená výchova bola podľa mňa kľúčová,“ zamýšľa sa mládežnícka delegátka.

„Okrem toho mi veľmi pomohlo, že či doma, alebo v škole, vždy ma každý vypočul. Podľa mňa sme všetci iba ľudia. Aj keď je niekto z ministerstva školstva alebo inej inštitúcie, vždy je to iba človek. Vážim si jeho čas a snažím sa mu dať zo seba maximum, keďže je pripravený počúvať ma,“ dodáva Sekerešová.

„Keď rodič počúva dieťa a snaží sa porozumieť jeho súkromnej logike, pomáha mu tým pochopiť, za čím si ide a po čom túži. Dieťa sa tak učí kriticky rozmýšľať, spoznávať sa a rozumieť si, rozvíja si sebaistotu, samostatnosť aj pocit kompetencie. Zároveň si tým buduje charakterové vlastnosti ako sústredenie, sebaovládanie, trpezlivosť, odolnosť či empatia,“ vymenúva Vagačová.

(zdroj: Stanči Markovičová)

Doma sa takmer neučila

Otvorenú výchovu používali Sekerešovci už v detstve, keď sa rozhodovalo o tom, akým záľubám sa budú ich dcéry venovať. Aj vtedy zvolili neutrálny prístup a nechali na dcérach, nech sa pre niečo rozhodnú samy.

„S rodičmi sme to mali obrátené. Oni nenútili mňa, aby som sa niečomu venovala, ale ja som musela nútiť ich, aby ma na jednotlivé krúžky prihlásili,“ usmieva sa Nikola.

Ako prvé si vybrala umenie a začala spievať a recitovať. Potom sa pridalo aj herectvo a klavír a počet aktivít sa neustále zvyšoval. Nakoniec to vyzeralo tak, že jeden deň mala spev, druhý klavír, tretí recitačnú súťaž, štvrtý uvádzala besiedku a na piaty deň sa pripravovala na divadelné predstavenie. A keď prišla domov, okamžite si sadla k domácim úlohám.

„Úlohy som si robila hneď po príchode domov a nikdy som ich neodkladala na neskôr. Predovšetkým som sa však snažila odniesť si čo najviac z vyučovacích hodín, aby som sa doma už nemusela učiť a mohla sa venovať ďalším aktivitám,“ spomína Nikola.

Takýto prístup sa jej začal oplácať predovšetkým vtedy, keď sa v druhom ročníku strednej školy rozhodla zapojiť do súťaže Veľvyslanectvo mladých. Spolu so spolužiačkou sa dostali až do finále a čakala ich prezentácia projektu v Bratislave. V angličtine. Za desať minút. Pred medzinárodnou porotou.

„Netušila som, že v porote budú delegáti z ostatných krajín a projekt budem obhajovať v angličtine. Dozvedela som sa to až na mieste. Mohla som mať skúsenosti s herectvom akékoľvek, ale časomiera bežala a neuhrala som to. Niečo som síce hovorila, ale aj tak sme skončili štvrté zo štyroch. Bol to pre mňa taký prvý ťukes, že nie som až taká dobrá, ako som si myslela,“ priznáva Sekerešová.

Na nepríjemnú skúsenosť sa nerozhodla zabudnúť, ale poučiť sa z nej a zapojiť sa do súťaže opäť o rok. Už však sama. Súťaž nakoniec vyhrala a stala sa Veľvyslankyňou mladých na Slovensku pre rok 2019.

„Taká som bežne. Keď mi niečo nejde, vždy sa zatnem a naučím sa to. Hovorím si, že keď to dokážu ostatní, prečo nie aj ja. Možno mi to trvá dlhšie, ale urobím to,“ prezrádza mladá Detvianka.

(zdroj: Stanči Markovičová)

Treba skúšať nové veci

Od veľvyslankyne mladých to bolo už len krok k mládežníckej delegátke, ktorou sa stala pre roky 2020 a 2021. Na finálny pohovor ich prišlo osem, pričom všetci boli od nej starší. Bola tam študentka medzinárodných vzťahov, bakalár z Prahy i uchádzačka o doktorandské štúdium. Nikola bola čerstvo zmaturovaná a všetkých porazila.

„Niekto by sa v takej situácii možno vzdal a povedal by si, že nemá šancu, lebo sú tam omnoho lepší. Ja som si povedala, že nemám čo stratiť. Skúsila som to a vyšlo to,“ teší sa študentka Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Práve strach považuje za najväčšiu prekážku pri napĺňaní cieľov. Podľa nej treba skúšať nové veci, aj keby sme ich nemali nikdy využiť.

„Napríklad ja veľa skúšam. Dokonca ešte stále neviem, akým smerom pôjdem. Baví ma ekonomika a účtovníctvo a zaujímajú ma aj medzinárodné vzťahy. Budúcnosti sa netreba báť, treba skúšať všetky príležitosti. Lebo keď niečo neskúsime, nebudeme si lámať hlavu nad tým, že sme prehrali, ale že sme tomu vôbec nedali šancu,“ uzatvára ambasádorka projektu Telekom Futureproof.